Invidia

Mlčím a čakám. To robím najčastejšie. Mlčím zo strachu pred reakciou okolitého sveta, čakám v hasnúcej nádeji, že to, čo bude nasledovať, bude snáď lepšie ako to, čo bolo. Vo svojom hlbokom vnútri však viem, že sa nič nezmení, a k lepšiemu už vôbec nie. A takto len stagnujem v strachu pohnúť sa z miesta, urobiť niečo podľa seba a nepociťovať pritom vinu.

...

A už je to tu zase...opäť som sa zamilovala, opäť zakúšam bezodnú horkosť lásky, ktorej sa oddáva nekonečné množstvo bytostí v nádeji, že sú výnimočný aspoň pre niekoho na tomto krutom a chladnom svete. Opäť chcem zdielať s niekým svoje pocity, svoje emócie, chcem sa s niekým podeliť o ťažkosti, ktoré prináša tento život, no opäť som skôr sama, opäť a zase cítim, že je to len ilúzia, tá krutá bezcitná vdova po snoch, ktoré sa nikdy nesplnia...Opäť mám ten nutkavý pocit, že si len niečo nahováram, aby som sa aspoň trochu priblížila kritériám normality, ktorých sa tak úzkostne všetci držia len preto, aby ich nevylúčili z tejto spoločnosti.

Mne nemusí nikto nič hovoriť, nikto nič dokazovať. Sama viem, že tu nepatrím. Nedokážem byť rovnaká ako ostatní nech sa snažím sebeviac. Viem, že tento svet nie je pre mňa, navždy tu ostanem nepochopená, lebo túžim po niečom, čo sa v tomto svete nedá nájsť, to, čo tu vlastne ani neexistuje, to, čo sa slovami nedá zachytiť, to možno len cítiť...čo je mnohým, ak nie všetkým, bytostiam cudzie a nedostupné...

A tak kráčam osamotená po ceste, ktorá ani nemá cieľ. Žijem v cudzom meste, učím sa o mysliach cudzích ľudí, aby som im raz pomohla pochopiť samých seba. No nájde sa niekto, kto pochopí mňa?

Benigne!

Napriek všetkému ťa z hĺbky duše milujem,
vďačím ti za to, čím teraz som.
Nespočetne krát si ma ranila,
podkopla nohy a takmer zabila...
No ja som stále tu
a vzpriamene hľadím dopredu,
čakám na ďalšiu ranu,
ktorou ma len zocelíš...
Jediné, čo ti povedať chcem:
"Ďakujem!"

Vale!

Tak pozri sa mi do očí
a povedz, že to myslíš vážne.
Daj mi tie choré slová,
ktoré nechcem počuť,
ktoré bolia...
Tak postav sa predomňa
a povedz: "Zbohom!"
Vezmi mi úsmev, srdce aj dušu!
Odíď! Odveď si ma celú!
Obnaž ma až do špiku kostí,
potom možno zistíš, kto skutočne si,
a čo všetko si mi spôsobil,
ako veľmi si mi ublížil.
Tak ber všetko
a naspäť nedávaj nič,
ešte stále ti to dokážem odpustiť.
Tak ber všetko, no s vedomím,
že raz sa po svoj úsmev,
srdce aj dušu vrátim!

Inanitas

Už nevnímam nič...
v očiach prázdny pohľad,
slzy stekajúce po líci
a bolesť, čo zatemňuje myseľ...
Ten pocit, ktorý zviera moje vnútro
bez možnosti zmeniť to,
bez nádeje na lepší zajtrajšok...
Nemôžem ujsť
pred tým, čo ma ničí,
pretože...

Desperatus

Premýšľam nad tým, či urobiť
poslednú vec vo svojom živote,
či ukončiť ho predčasne,
či mi za to stojíš...
Chvíľu váham,
nôž sa leskne na zápestí,
myseľ chce utopiť žiaľ v bolesti.
No viem, viem, že sa to nedá,
nemôž zlepiť srdce roztrhané na kúsky.
Napriek tomu sa nôž pohne,
bolesť necítiť,
len teplo krvi rozlievajúcej sa po ruke,
v tele zvláštne uvoľnenie,
no je to len ilúzia...
Po chvíli prichádza uvedomenie,
nôž páda na zem
a prichádza panika, strach a bolesť...
Výčitky svedomia dobiedzajú myseľ...

Anael Iresh Adher

Láska s Nenávisťou...Svetlo s Temnotou...
Utrpenie s Bolesťou...Život so Smrťou...

Môj Zrod. Anjel Smrti. Posledná bytosť, ktorú si pamätám.
Nepoznám svoju minulosť. Som prázdna. Telesná schránka
držiaca pokope vďaka zákonom tohto prekliateho sveta.
Najvyššími mocnosťami pridelená magická sila. Nechcené
bremeno na mojich ramenách. Tápam medzi bytosťami
bez Tváre, bez Duše. Chodiace prízraky. Preludy.
Skrachované ilúzie. Som stratená.
Chcem sa dostať tam, kde cítim, že nie som. Kde sa
stráca identita. Kde som len ja a môj Tieň.
Moja samota...

Lunilliae Nuntia Vindicta

Vrátila som sa na tento svet, aby som sa pomstila...

...nastal čas splácania...

Pomsta a nenávisť ovládli moju myseľ,

to čo má pre život, pre mňa nemá zmysel.

Moja duša túži po krvi, miluje jej pach,

v mojom srdci nenájde sa miesto pre strach.

Tvoje meno je v mojej hrudi krvavými ťahmi zapísané,

nenájdem pokoj, kým dielo pomsty nebude dokonané...

Ty, ktorá si mi ublížila, okúsiš chuť chorej mysle,

odídem, až keď telo tvoje pod čiernou zemou skysne...

...s tebou bude trpieť celý tvoj rod.

Pretože ty si mi spôsobila neopisateľné utrpenie,

budeš trpieť, až kým nepochopíš, aké to je.

Aké to je, stratiť to najmilovanejšie na svete,

...aké to je, zostať sama a bez duše...

...aké to je, ak ťa vlastná krv zradí...

...ak ťa ani Smrť nechce...

...ako to skurvene bolí...

Lusus

Nebola som tvoja, nebol si môj,
každý zvlášť žil život svoj.
Bola to len krutá hra,
len bezbrehá ilúzia o láske,
kde natŕča sa otázka,
kto miloval viac?